Kedysi dávnejšie sme si naplánovali oddychový cyklistický výlet na Kamzík. Kamzík je vysielacia veža na kapci nad Bratislavou, z ktorej je pekný výhľad na celé okolie. Keďže sme taktiež z Bratislavy, nemali sme to ďaleko a jediný náročný úsek bolo záverečné stúpanie.

Bolo to ešte za čias, keď nebola lanovka spustená (lepšie povedané, kdesi po lese sa povaľovali rôzne časti odtrhnutých sedačiek a stanica lanovky pripomínala skôr budovu po druhej svetovej vojne). Ciest na kamzík je viacero a my sme zvoli asfaltovú cestu, keďže malo ísť len o rekreačný výstup a nechcelo sa nám veľmi šliapať po lesných cestách. Začínali sme pri rybníkoch na železnej studničke.

Záverečné stúpanie na kamzík teda tvorila asfaltová, miestami kľukatá cesta s prudkým stúpaním o dĺžke asi 2,5 kilometra. Krátko po začatí výstupu sme si uvedomili, že ak pôjdeme naďalej takým rekreačným tempom, nedôjdeme na vrchol tak skoro. A tak sme sa rozhodli pre cyklošprint.

S dosiahnutím super krátkeho času sme to mysleli vážne a tak sme po celý čas riadne makali. Po pár minútach sme vo veľkej rýchlosti predbiehali jeden starší pár, ktorým evidentne strmý kopec už liezol krkom a najradšej by sa otočili. Už z diaľky na nás zízali, ako sa pretekáme s kamarátom a keď sme ich obiehali, začuli sme komentár na našu adresu:

„Tí dvaja sa nejak divno ponáhľajú, buď im za to platia, alebo tu niečo ukradli.“

Takže aj takýto názor môže byť na poctivých cyklistov :) Niektorí proste cyklistov nechápu.