Bufet na hrádzi

Táto príhoda sa mi stala už dávnejšie s jedným kamarátom, ktorý pôvodne túto príhodu zdokumentoval. Vtedy by nás vôbec nenapadlo, že v bufete nezískame občerstvenie, ale skôr rady kde sa stravovať.

Nielenže sme zvolili náročnú trasu a vyrazili sme skoro ráno, ale ani sme vtedy poriadne nejedli. Vtedy sme sa skôr spoliehali na nejaký bufet popri ceste. Avšak trošku sme aj zablúdili a akosi sme nemohli natrafiť na žiadny otvorený obchod. Bol už pomaly čas na obed a našou jedinou zastávkou bola zmrzlináreň v Rusovciach. Vôbec nás nenapadlo, že bol v ten deň sviatok (už si presne nepamätám, čo bol za deň), ale všetko bolo zatvorené.

A tak sme prešli na dunajskú hrádzu, na ktorej býva množstvo stánkov s občerstvením. Veru, netrvalo až tak dlho, kým sme jeden bufetík na hrádzi našli, pri ktorom bol jeden starší muž čistiaci dlážku.

Zliezli sme z bicyklov a pokračovali smerom k nemu. Keď nás zazrel, nebol veľmi nadšený a nie veľmi pohostinne sa spýtal, čo tu chceme. Už vtedy sme vedeli, že nám asi plán najesť sa nevyjde, no i tak sme odpovedali, že hľadáme nejaký bufet, kde by sme sa mohli najesť.

Jeho odpoveď znela: „Mali ste sa najesť doma!“

Veru, to sme mali, ale že to budeme počuť v obchode s občerstvením sme nečakali. Rozhodne to nie je dobrá vizitka bufetu, ktorý posiela zákazníkov najesť sa domov. Osobne mi to prišlo veľmi vtipné, ale podarilo sa mi udržať smiech, kým sme sa dostali na istú „bezpečnú“ vzdialenosť od bufetu. 

Keďže to bolo už riadne dávno (na jar roku 2003), neviem si presne spomenúť, v ktorom bufete sme to boli (keďže je ich tam na jednom mieste viac).