Na Libertách do Liberca

V tomto článku vám v krátkosti porozprávam, ako sme išli a neprišli na starých Libertách do Liberca...

Bol som sa voziť s kamarátom na starých hrdzavých Libertách.  A ako sa tak vozíme, tak z obyčajnej jazdy na bicykli bývalého režimu sa vykľulo takéto maličké bláznovstvo. Hovorím tomu kamarátovi, že či by sme na týchto tzv. vraždách neabsolvovali nejakú tú dlhšiu trasu. Tak začalo vymýšľanie, kam by sme tak mohli ísť. No na koniec nás nič zaujímavé nenapadlo. Na druhý deň som sa o tento nápad podelil s mojim dobrým spolužiakom, ktorý mi na to odvetil: „Hmm, Liberta. Podobá sa to na Liberec; choďte na Libertách do Liberca! Samozrejme som sa toho chytil a povedal som o tom kamarátom, ktorí súhlasili. A z tejto myšlienky vzniklo toto:

Začal som s tým, že si napevno ujasníme a zvolíme, kto pôjde na túto bláznivú cestu. Počet dobrodruhov bol jasný; traja dobrí kamaráti. Ešte sme ani poriadne nezačali a hneď nám do cesty prišiel trošku závažný problém: Erik K. nemal Libertu, na ktorej by mohol ísť. Týmto bolo odštartované úmorné zháňanie Liberty. Na sociálnu sieť sme písali, kovošroty navštevovali a vypytovali sme sa, kde sa len dalo. A aby nebolo toho dosť, tak v Trnavskom Hlase vychádzal článok o našej ceste, do ktorého chceli fotku ako sa vezieme na Libertách. Tak čo teraz? Erik si narýchlo požičal Libertu a šli sme sa fotiť.

Po zverejnení článku sme sa trošku zviditeľnili, stránka na Facebooku bola viac a viac navštevovaná, čo nám nakoniec veľmi uľahčilo zháňanie tretej Liberty. Ozval sa mi jeden chalan Zdeno, že má starú Libertu a nevie, čo s ňou. Po následnej dohode nám ju dopravil k nám do Bučian. Keď sme ju prvý krát videli, boli sme trošku zarazení; bicykel mal totiž prasknutý rám. Ale veľmi sme sa z nej tešili a veril sme, že to dokážeme nejako opraviť. Po vyriešení tohto závažného problému prišiel ešte závažnejší: Článok už je, musíme ísť aj keby traktory padali, ale sme úplne švorc. Potrebovali sme nejakého sponzora, či už na cestu alebo na opravu a prerábku bicyklov. Maily som písal snáď všade, ale žiadna odpoveď, a keď bola odpoveď tak negatívna. Boli som nešťastný; nevedel som čo mám robiť. Kamarát mi poradil aby som napísal mail do Pecobikes, že tam mi určite pomôžu. Napísal som posledné dva maily. Prvý do Pecobikes a druhý nášmu bučianskemu starostovi. Pár dní na to som dostal odpovede. Z Pecobikes mi odpísali, že nám pomôžu a zaservisujú bicykle a starosta mi odpísal, že nám finančne pomôže na cestu. Čo vám poviem, tak ako sme sa vtedy tešili, sme sa asi ešte netešili. Náš nápad začínal naberať na reálnosti!

Veselo sme začali s prestavbou bicyklov. Rozobrali sme ich, čo bolo treba sme dali pozvárať ,obrúsili, nalakovali na krásnu hráškovú zelenú, čo sa dalo sme zložili a išli sme s nimi do Pecobikes Trnava. Tu dostali Liberty komplet servis a niektoré nové komponenty. Vycentrovali sa kolesá, dali sa nové duše a kvalitné plášte značky Schwalbe, vymenili reťaze, rozety, kľuky a všetko čo bolo ešte potrebné. Na bicykle sme nalepili nálepky a dostali sme požehnanie od chlapcov z Pecobikes na cestu  a na pamiatku sme sa ešte odfotili. A už sme len odpočítavali dni do odchodu.

Nastal deň pred odchodom. U mňa v kuchyni sme sa zišli a dohodli posledné detaily cesty. Spravili sme zoznam vecí, čo potrebujeme, ujasnili miesta nocľahu, vyznačili mapu a dohodli jedálny lístok. Večer sme naložili a zbalili veci a Liberta vyzerala dosť nemotorno.

Konečne nastal dlho očakávaný deň D. Ráno sme natešení stretli pred obecným úradom v Bučanoch a o pol ôsmej sme povedali zbohom Bučany a vyrazili na náročnú cestu na bicykloch z čias komunistických, s jediným prevodom, od hlavy až po päty naložené batožinou. V prvom rade sme sa museli naučiť jazdiť s takou váhou, lebo to dosť hádzalo  a tá batožina sa dosť knísala. Ja som mal naložený predok aj zadok, takisto aj Erik Š. a Erik K. mal iba zadok, čo mal dosť nevýhodné, lebo bol nevyvážený. Pred Piešťanmi sme zažili prvý cestovný šok. Náš „moták“ výpravy si spomenul, že v Maduniciach na pumpe si zabudol slnečné okuliare. Týmto sme stratili 45 minút drahocenného času. Pokračovali sme v ceste k Českej republike. Cesta na hranice bola absolútne v pohode a bez kopcov; ale to, čo nás čakalo za hranicami nechcite ani vidieť...

Vošli sme do dedinky Stráni, ktorá je hneď za hranicami. To, čo sme uvideli hneď za dedinou nám zmrazilo úsmev na tvári. Pred nami bol neskutočne strmý kopec, a keďže Liberta má iba jeden prevod, tak nás to prinútilo k jednej veci. Museli sme zosadnúť zo sedla slávy a ísť pešo celý kopec. Ale ako hovorím svoje príslovie že, čo ide hore musí ísť aj dole; tak nasledoval neskutočne dlhý zjazd dolu kopcom až do Slavkova. Počas tohto zjazdu sme preverili všetko na našich bicykloch, ako sú brzdy, držanie stability a podobne, pretože rýchlosť bicyklov sa miestami vyšplhala až na 55 km/h. Poviem vám to takto; pri tejto rýchlosti sme mali smrť v očiach a modlili sme sa aby sa nič nepokazilo. Pred mestečkom Hluk začali nočné mory Liberty Erika K. Nevieme prečo, ale zničil sa mu na ľavej kľuke kajlík. V najbližšom cykloservise sme kajlík vymenili a nakúpili ich ešte 5 do rezervy. Pokračovali sme smerom na Uherské Hradište. V tomto meste sme sa dozvedeli od okoloidúcich, že nemôžeme cez mesto  chodiť po hlavnej ceste, a že musíme chodiť po cyklochodníkoch. Toto sa nám veľmi páčilo, ako sú v mestách, ale aj mimo mesta vybudované cyklochodníčky.

Za čias socializmu museli komunisti kúpiť za lacný peniaz mačacie hlavy, pretože boli všade, kde sa len dalo. Mačacie hlavy sú kameň úrazu pre každú Libertu. Veľmi jednoducho sa na nich vytrácajú skrutky a matice. V dedine Buchlovice, cez ktorú sme išli bola dokonca celá hlavná cesta vydláždená týmito mačacími hlavami. Vôbec nám nerobili radosť. Ale ešte väčšiu radosť nám nerobili tie kopce čo nasledovali za Buchlovicami. Tam sme zistili, že táto cesta bude ešte dosť ťažký orech, pretože cesta začala ísť stále hore-dole. A to nie, že malé kopčeky, ale dosť často to boli 12 percentné stúpania, ba až niekedy 14! To znamenalo jedno. Čo kopec to pešo...  Takto sme sa ledva, ledva dotackali do dediny Morkovice-Slížany, kde sme po vzájomnej konfrontácií zle odbočili, čo sme zo začiatku nevedeli. Ale keď sme to zistili, tak Erika K. prepadol taký hnev, až od nervov vytrhol pri ceste reflexný stĺpik a odhodil ho do kukurice (ľutujeme, že sme to nenatočili).  Po následnom výbuchu smiechu sme sa teda rozhodli, že prespíme za Ťištínom v poli. V dedine pri cyklochodníku sme sa navečerali a našli sme si potom miesto na spanie. Postavili sme si stany, popriali si dobrú noc a išli sme spať.

Na druhý deň sme ráno vstali, pobalili stany a všetky veci a išli sme sa naraňajkovať na to isté miesto, kde sme večerali. Po doplnení energie sme zdvihli kotvy a šľapali smerom na Prostějov. No len kúsok pred Prostějovom bola uzavretá cesta kvôli železničnému mostu, tak sme si spravili obchádzku cez blatové pole. Tak sme sa zašpinili kvalitným humusovým blatom, že sme boli jak máselníci. Po rozbehnutí bicyklov po drsnej off-road jazde, alebo ako by Erik Š. povedal: Jazda ala Liberta-hill sme prešli cez Prostějov do Kostelca na Hané. Za Kostelcom sme znovu vymenili  kajlík už po tretí krát. Cez neskutočné horúčavy a nehorázne strmé kopce sme prišli za Moravskú Třebovú po tunel, kde sme menili zase kajlík na Liberte.

Pri tomto tuneli nastal nečakaný bod zlomu. Rozhodli sme sa to vzdať.  Pýtate sa prečo? Tak vám to vysvetlím. Vymedzili sme si na to čas 7 dní, ale za 7 dní sa to nedá nijako stihnúť. Tlačil nás čas. Nevedeli sme, čo to je za cestu, ale teraz už vieme. Išli sme 2 dni. Za tieto dva dni nás trápili technické problémy, neustále kopce, horúčavy a vplyvom týchto horúčav začali aj zdravotné problémy. Spravili sme 243 kilometrov na bicykloch s jediným prevodom. Keď sme vás sklamali, tak sa vám veľmi ospravedlňujme. Druhý krát už nesklameme!

Vaši LIBERŤÁCI :)

Účastníci zájazdu:

Erik K.- Erik Krajčovič

Erik Š.- Erik Ščasnovič

Autor článku- Boris Dzíbela